Asi tretina Slovákov je ochotná priplatiť si za lepšiu zdravotnú starostlivosť . Vyplýva to z prieskumu pre Inštitút ekonomických a spoločenských analýz INESS, ktorý realizovala agentúra Focus v septembri 2022 na vzorke 1009 respondentov. Publikáciu o prieskume Zdravotnickému deníku poskytol jej autor, analytik INESS Martin Vlachynský.
Cielené vs. necielené zdravotníctvo
Približne polovica respondentov prieskumu si myslí, že všetci ľudia by mali mať bezplatný prístup k akejkoľvek zdravotnej starostlivosti, aj keby to malo ísť na úkor liečby ťažkých stavov – teda kvalita starostlivosti by bola nižšia a čakacie lehoty dlhšie. O niečo menšia skupina ľudí tvrdí, že je dôležité, aby mal každý občan bezplatný prístup k liečbe ťažkých a chronických chorôb. A to aj za cenu, že napríklad pri bežnej viróze si bude musieť za zdravotnícke služby doplácať – teda kvalita liečby ťažkých stavov by išla na úkor bežnej liečby.
Analytik poukazuje na to, že „necielené“ zdravotníctvo malo podľa predpokladov väčšiu podporu u voličov strán ako SMER-SD alebo HLAS-SD, menšiu (ale stále mierne prevažujúcu) u voličov SaS či OĽaNO. Zdravotníctvo prioritizujúce liečbu ťažkých stavov však bolo jednoznačne dominantné (65% k 32%) u voličov Progresívneho Slovenska.
Za zmienku podľa Vlachynského stojí, že viac ako tretina (37 %) voličov strán SMER-SD, ĽSNS, Republika a HLAS-SD sa prikláňala skôr ku „prioritizujúcej“ úlohe zdravotníctva. „To naznačuje, že aj medzi voličmi týchto strán existuje nie zanedbateľná časť s náklonom ku zmene,“ zhodnotil analytik. Keďže dve podobne veľké skupiny občanov majú navzájom protichodnú predstavu o zdravotníctve, táto rozpoltenosť sa prejavuje aj v smerovaní zdravotníckych politík na Slovensku. Zároveň splniť prianie oboch skupín, teda mať kvantitu aj kvalitu, však podľa Vlachynského nie je možné a snaha vedie k strate smerovania a potácaniu sa celého sektora na mieste.
Radšej platiť viac za konkrétny úkon ako vyššie odvody
Z toho, že najviac respondentov v prieskume si želá vyššiu kvalitu zdravotníckych služieb a kratšie čakanie na vyšetrenia a operácie (spolu 63%) možno usúdiť, čo ľudia považujú za hlavné problémy slovenského zdravotníctva.
Na priamu otázku, čo by boli ochotní akceptovať, ak by to znamenalo, že v prípade ťažkého ochorenia dostanú lepšiu starostlivosť, dominantná časť respondentov (43%) odpovedala, že nič a vyhovuje im terajší stav. Ďalších 14 % sa nevedelo vyjadriť. Zvyšok respondentov bol ochotný pre liečbu závažných ochorení obetovať napríklad dlhšie cestovanie (15 %), finančnú spoluúčasť (11 %), dlhšie čakanie (9 %) a vyššie odvody (8 %).
Analytika Vlachynského neprekvapilo, že ľudia majú väčšiu ochotu platiť spoluúčasť, ako vyššie odvody. „Človek prirodzene preferuje platbu za konkrétnu službu či potrebu, ako platbu za neistú dostupnosť niekedy nepredvídateľného systému,“ hovorí. Aktuálne totiž na Slovensku každý zamestnanec mesačne odvedie 4 percentá svojej hrubej mzdy do zdravotnej poisťovne. Zamestnávateľ odvádza 10 percent a živnostníci minimálne 79,31 eur (u zdravotne ťažko postihnutých o polovicu menej). Tieto minimálne zdravotné odvody sa od januára 2023 opäť zvyšujú na 84,77 eur (respektíve 42,38 eur v prípade zdravotného postihnutia). Často sa ozývajú hlasy, že zdravotnícke služby v krajine nie sú adekvátne týmto sumám.
Poplatky nechcú najmä v nemocniciach
Na otázku, čo v zdravotníctve by za každých okolností malo byť bez poplatkov, mali najväčší podiel respondentov (21%) zhodne odpovede nemocničná liečba a inovatívne lieky. Podľa analytika sa ukazuje, že ľudia nechcú poplatky najmä v oblastiach, ktoré sú skôr spájané s vážnymi stavmi. „Rozdiel medzi necieleným a prioritizujúcim modelom verejného zdravotníctva však spočíva najmä v (ne)vážení dopadov na život jednotlivca. Plienky sú „bežná“ pár-centová položka, no v prípade ťažko chorého inkontinentného pacienta sa vďaka veľkej spotrebe stávajú veľkou záťažou. Preto sa pri poplatkoch v prípade prioritizujúceho zdravotníctva aplikujú nástroje v podobe stropov a výnimiek,“ vysvetľuje Vlachynský.
Naopak na otázku, za čo sú ochotní si v zdravotníctve priplatiť, oveľa viac respondentov nevedelo, alebo nechcelo odpovedať. „O tom, kde nechcem poplatok sa rozmýšľa a rozpráva o dosť ľahšie, ako o tom, kde poplatky pripúšťam. Aj toto sa odráža v politikách, keď veľa politikov hovorí o tom, čo musí byť „zadarmo“, ale minimum spomenie to, kde by poplatky zaviedli,“ vysvetľuje Vlachynský. Takmer tretine respondentov (29 %) najmenej prekážajú poplatky pri návšteve pohotovosti. Tá je už teraz na Slovensku spoplatnená sumou 10 eur (243 českých korún). Nasledujú poplatky za zdravotnícke pomôcky a bežné lieky.
Status quo je nebezpečný
„Rozdelenie názorov v prieskume je reflektované v politickej neochote robiť zásadnejšie reformy v zdravotníctve, ktorej svedkami sme už dve dekády,“ zhodnotil analytik. Nechať „všetko po starom“ však podľa neho nie je možné, pretože to nezodpovedá ekonomickej realite. „Nečinnosť povedie k tomu, že časť obyvateľstva, túžiaca po vyššej kvalite, bude z verejného systému postupne utekať za službami do súkromnej sféry a do zahraničia,“ varuje v publikácii o prieskume.
Z výsledkov prieskumu ale vyplýva aj to, že zhruba 29 percent dospelej populácie na Slovensku (asi 1,3 milióna ľudí z 4,4 milióna) je ochotných priplatiť si za lepšie služby v zdravotníctve. Tiež deklarovali, koľko by boli ochotní zaplatiť a pri maximalistickom scenári – teda spočítaní súm na hornej hranici ich ochoty (pričom pre skupinu, ktorá je ochotná priplatiť „aj viac ako 50 eur za mesiac“ je zarátaná suma 75 eur) by slovenské zdravotníctvo mohlo ročne získať navyše aj 440 miliónov eur (viac ako 10 a pol miliardy českých korún). To je mnohonásobne viac, ako rozpočtované výdavky pre zdravotníctvo na rok 2023, ktoré spolu predstavujú okolo 5 miliónov eur (121 a pol milióna czk).
„Vzhľadom na to, že celé generácie žijú v prostredí „bezplatného“ zdravotníctva, že táto téma je politické tabu, že pacient má univerzálny nárok na všetko a bez vlastnej zodpovednosti, sú výsledky prieskumu prekvapujúce. Ľudia sú ochotní hľadať v zdravotníctve priority a uvažujú o finančnej spoluúčasti. To umožňuje otvoriť diskusiu o nároku, nadštandarde, či systéme nominálneho poistenia,“ uzavrel Martin Vlachynský.
V uplynulých dňoch sme v Zdravotnickém deníku informovali aj o pohľade lekárov a zdravotnej poisťovne na túto problematiku. Alergologička Jaroslava Orosová, ktorá má ambulanciu v Bratislave, vyhlásila: „Hoci vláda by sa rada tvárila, že zdravotná starostlivosť je zadarmo pre všetkých a rovnaká, nie je to tak. Zvlášť vo finančne náročnejších regiónoch a veľkých mestách musia ambulancie vyberať poplatky, aby dokázali zaplatiť nájom a svoj personál, pretože z toho, čo im zaplatí poisťovňa vychádzajúc zo štátneho rozpočtu, to neutiahnu.“ Podľa Orosovej slovenské zdravotníctvo potrebuje koncepčné zmeny a legalizáciu doplatkov. „Nikto nechce pomenovať, že ambulancie ich vyberajú, ale keď sa bude o doplatkoch verejne hovoriť, budeme ich vedieť aj kontrolovať. Musia byť zrozumiteľné, verejné a transparentné, aby bolo jasné, začo a koľko pacient dopláca,“ povedala. „Treba povedať, čo je kryté verejným zdravotným poistením a čo už je nadštandard,“ doplnil člen predstavenstva zdravotnej poisťovne Dôvera Marian Faktor.
Lucia Hakszer
