Zdravotná starostlivosť na Slovensku, ale aj v iných krajinách, je často zneuživaná. Množstvo finančných zdrojov potom putuje na pacientov, ktorých diagnóza by sa dala vyriešiť napríklad v lekárni. Slovenské zdravotníctvo preto potrebuje lepší manažment dopytu. Za rozhodnutia, ktoré budú regulovať nápor pacientov v ambulanciách či na urgentnom príjme, ale musí niekto zodpovedať. O tejto problematike hovorili odborníci na diskusii pri pri Okrúhlom stole Zdravotníckeho denníka.
Analytik Inštitútu ekonomických a sociálnych štúdií (INESS) Martin Vlachynský tvrdí, slovenské zdravotníctvo potrebuje procesné inovácie a lepší manažment dopytu. Dobrým príkladom je podľa neho telemedicína či takzvaný gatekeeping. Ambulancie či urgentné príjmy totiž často musia prijať aj pacientov, ktorí danú starostlivosť nepotrebujú. Poplatky či gatekeeping by mali podľa neho zabrániť tomu, aby na dvere urgentných príjmov neklopal aj niekto, kto tam nemá čo robiť.
„Môže vzniknúť napríklad telefonické centrum na úrovni poisťovní či nemocníc, a až na základe odobrenia sa volajúci pacient dostane ku zdravotnej starostlivosti. Je to pomerne bežné v západných krajinách, kde sa napríklad robí gatekeeping na úrovni zdravotných sestier. Na konci musíme dosiahnuť škálovateľnosť v zdravotníctve, aby jeden lekár dokázal spracovať väčší dopyt. Ten sa bude totiž napĺňať, lekári sa začnú odzmluvňovať od poisťovní a otvárať si súkromné ambulancie,“ povedal.
Za rozhodnutia musí niekto zodpovedať
Detský lekár Martin Matejka zo Slovenskej spoločnosti primárnej pediatrickej starostlivosti podotkol, že gatekeeping je na druhej strane nevýhodný pre pacienta. „Gatekeeping v podstate znamená, ako nedostať pacienta k lekárovi. Najprv ho zabrzdí asistentka, potom jedna sestra a potom druhá sestra. K lekárovi sa dostane o tri týždne. Pre pacienta je to problém, ale podobnému systému sa nevyhneme. Je to otázka času,“ zdôraznil Matejka.
Na podobné zmeny ako je gatekeeping však podľa jeho slov krajina potrebuje právne zázemie, zmenu kompetencií a novú legislatívu. Za rozhodnutie poslať pacienta z čakárne domov totiž musí niekto zodpovedať. „Ak dáme do čakárne robota, pacient zadá päť príznakov a robot to zle vyhodnotí, kto bude za to zodpovedný? Ak tam bude stredoškoláčka alebo študentka medicíny, kto bude zodpovedný? Toto nemáme právne podchytené,“ kládol rečnícke otázky pediater.
Matejka súhlasí aj s tým, že fungovanie zdravotníctva je potrebné reformovať. Zdravotná starostlivosť je podľa neho zneuživaná. „Máme dvakrát takú návštevnosť lekárov ako v západných krajinách. Roky míňame peniaze na soplíky a kašlíky a potom nám nezostávajú peniaze na vážne ochorenia. Otázkou je, kto odmietne pacienta a kto za to bude potom zodpovedať,“ dodal primárny pediater.
Dvojitý systém zodpovednosti
Podľa analytika z INESS momentálne však funguje dvojitý systém zodpovednosti. Keď sa pacient dostane k lekárovi a ten urobí chybu, pacient má koho žalovať a vymáhať si škodu. Ak však pacienta pošle všeobecný lekár ku kardiológovi a pacient sa k nemu nedostane, podľa Vlachynského už pacient v tomto prípade nemá koho zažalovať. V tomto prípade za nedostupnosť nie je nikto zodpovedný.
„Ľudia, ktorí sa nedostanú ku starostlivosti, si ju nemajú ako vymôcť. V tomto prípade ju treba vybudovať. V momente, keď bude jasné, kto je zodpovedný aj za to, že sa pacient nedostal ku kardiológovi, vznikne tlak na zlepšenie situácie,“ uviedol analytik.
Niekto z politických predstaviteľov tiež podľa neho musí povedať pacientom, že zdravotníctvo má limity a že musia počítať s poplatkami alebo gatekeepingom. „Na Slovensku na to nie sú ľudia zvyknutí a nie je vôľa zmeniť to. Často sa hovorí o bezpečnosti pacienta. Podľa mňa je ale nutné hľadať riešenia, ako to zmeniť a nie dôvody, prečo to nejde,“ dodal Vlachynský.
Miroslav Homola
